Článok sa zaoberá namietaným nesúladom ustanovenia § 293cb zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov s Ústavou Slovenskej republiky, medzinárodnými zmluvami a právom EÚ .
Vo svojej podstate je vyjadrením k písomnému stanovisku príslušného rezortného ministersva zo dňa 19.02.2013.
1/ Princípy právneho státu, právna istota, prediktabilita práva, intertemporalita, požiadavky na tvorbu práva - porušenie princípu právnej istoty a ochrany dôvery v právo svojvoľným zásahom zákonodarcu.
Právnou teóriou sa v súčasnosti považuje za všeobecne uznané, že jedným z hlavných atribútov právneho štátu v podmienkach európskeho kontinentálneho právneho systému je široko koncipovaný princíp právnej istoty, ktorý nepochybne nemožno vykladať iba reštriktívne v zmysle možnosti domáhania sa ochrany práv formou súdnej ochrany, ale i prostredníctvom iných nezávislých a nestranných orgánov ochrany práva (napr. verejný ochranca práv). Jej obsahovou súčasťou je i požiadavka prediktability práva, a to i pri tvorbe právneho poriadku zaväzujúc zákonodarcu pohybovať sa v medziach ňou určených a predpokladaných.
Problematika a spôsob riešenia časového stretu, resp. časovej pôsobnosti doterajšieho (stav pred novelizáciou) a zmeneného zákona (stav po novelizácii) v rámci prechodných (intertemporálnych) ustanovení zákona je v prípade akejkoľvek novelizácie právnej úpravy nesmierne dôležitá, nakoľko vo svojich dôsledkoch môže spôsobiť hrubý zásah do práv a oprávnených záujmov dotknutých osôb. Z tohto dôvodu si zasluhuje osobitnú a náležitú pozornosť, a je tiež nezanedbateľnou povinnosťou zákonodarcu voči občanom Slovenskej republiky v každom takomto prípade obzvlásť a dôsledne dbať na to, aby sa s ňou vyporiadal spôsobom nevzbudzujúcim v laickej ani odbornej verejnosti nijaké pochybnosti o jej ústavnosti, resp. správnosti a logickej konzistentnosti s vedeckými poznatkami právnej teórie v oblasti normotvorby.
Prechodné ustanovenia § 293cb zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov podľa môjho názoru s týmito vyššie uvedenými požiadavkami nekorešponduje, resp. nevyhovuje im natoľko, aby bolo spôsobilé nevyvolávať závažné pochybnosti o jeho súlade s Ústavou Slovenskej republiky, medzinárodnými zmluvami a právom EÚ.
Naďalej sa domnievam, že namietané ustanovenie § 293cb zákona o sociálnom poistení nie je prechodným (v kvalitatívnom poňatí) v zmysle intertemporality chápanej z pohľadu právnej teórie.
Nie som si istá, či zásah zákonodarcu do právnej istoty a majetkovej sféry účastníkov právnych vzťahov dobrovoľného poistenia v nezamestnanosti bol proporcionálny s ohľadom na verejný záujem, ktorým by podľa stanoviska rezortného ministerstva zo dňa 19.02.2013 mala byť potreba „komplexného pokrytia systémom ochrany v sociálnom poistení v prípade akejkol'vek sociálnej udalosti“, ako aj skutočnosť, že „dobrovoľhe poistené osoby v nezamestnanosti sa nepovažovali za natoľko zraniteľnú skupinu osôb, že by nedokázali, napr. z titulu svojho zdravotného stavu, ako je to u tehotných poistenkýň, flexibilne zareagovať na legislatívne zneny.“
Na margo zraniteľnosti nezamestnaných občanov si nemôžem dovoliť odpustiť uviesť, že v zmysle ustanovenia § 8 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov znevýhodneným uchádzačom o zamestnanie je uchádzač o zamestnanie, ktorý je:
a) občan mladší ako 25 rokov veku, ktorý skončil sústavnú prípravu na povolanie v dennej forme štúdia pred menej ako dvomi rokmi a nezískal svoje prvé pravidelne platené zamestnanie
b) občan starší ako 50 rokov veku,
c) občan vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie najmenej 12 mesiacov z predchádzajúcich 16 mesiacov,
d) občan, ktorý nevykonával zárobkovú činnosť ani sa nepripravoval na povolanie v rámci sústavnej prípravy na povolanie alebo v systéme ďalšieho vzdelávania najmenej počas 24 mesiacov pred dňom ostatného zaradenia do evidencie uchádzačov o zamestnanie z dôvodu ťažkostí pri zosúlaďovaní svojho pracovného života a rodinného života,
e) rodič alebo osoba, ktorej súd zveril dieťa do starostlivosti podľa osobitného predpisu alebo osoba, ktorej bolo dieťa dočasne zverené do starostlivosti rozhodnutím súdu podľa osobitného predpisu starajúca sa najmenej o tri deti do skončenia povinnej školskej dochádzky alebo osamelý rodič starajúci sa aspoň o jedno dieťa do skončenia povinnej školskej dochádzky,
f) občan, ktorý stratil schopnosť vykonávať svoje doterajšie zamestnanie zo zdravotných dôvodov a nie je občan so zdravotným postihnutím,
g) občan, ktorý sa sťahuje alebo sa sťahoval v rámci územia členských štátov Európskej únie, alebo občan, ktorý má pobyt na území členského štátu Európskej únie na účel výkonu zamestnania, a
h) občan so zdravotným postihnutím,
i) občan, ktorý má pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o 20 %, ale najviac o 40 %,
j) štátny príslušník tretej krajiny, ktorému bol udelený azyl,
k) občan, ktorý sa stal nezamestnaným z dôvodu skončenia pracovného pomeru z organizačných dôvodov, z dôvodu ohrozenia chorobou z povolania, z dôvodu dosiahnutia najvyššej prípustnej expozície na pracovisku podľa osobitného predpisu alebo z dôvodu dosiahnutia veku, pre ktorý nemôže vykonávať pôvodné zamestnanie,
l) občan, ktorý neskončil sústavnú prípravu na povolanie na strednej škole,
m) občan, ktorý nezískal svoje prvé pravidelne platené zamestnanie pred nástupom na výkon trestu odňatia slobody,
n) občan po skončení ústavnej výchovy a ochrannej výchovy,
o) občan po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody alebo z výkonu väzby alebo občan, ktorému bola uložená iná sankcia podľa osobitného predpisu, ktorá trvala najmenej šesť mesiacov.
V zmysle ods. 2 citovaného ustanovenia sa pritom prvým pravidelným plateným zamestnaním na účely tohto zákona je zamestnanie, ktoré trvalo viac ako šesť po sebe nasledujúcich mesiacov.
S poľutovaním musím uviesť, že sa mi na webstránke Štatistického úradu SR nepodarilo nájsť štatistiku, ktorej predmetom by bola problematika, aké je pomerné zastúpenie znevýhodnených uchádzačov o zamestnanie spomedzi všetkých uchádzačov o zamestnanie. Možno nie celkom skromne, ale predsa si na základe všeobecných skúsenostných poznatkov dovoľujem uviesť odhad, že znevýhodných uchádzačov o zamestnanie vzhľadom na ich štruktúru môže byť pokojne aj viac ako 50% všetkých evidovaných uchádzačov o zamestnanie.
Pokiaľ by naozaj boli nezamestnaní občania nakoľko flexibilnou sociálnou skupinou schopnou zo dňa na deň sa prispôsobiť nepredvídateľným legislatívnym zmenám, zrejme by nebola potrebná natoľko rozsiahla legálna definícia v zákone o službách zamestnanosti, a ani na to nadväzujúce rozsiahle opatrenia aktívnej politiky na trhu práce.
Je rovnako potrebné reflektovať napr. skutočnosť, že medzi zrejme početnú skupinu znevýhodnených uchádzačov o zamestnanie môžu patriť napr. občania, ktorí stratili schopnosť vykonávať svoje doterajšie zamestnanie zo zdravotných dôvodov a nie sú občania so zdravotným postihnutím a pritom si napr. aktívne vybavujú administratívne záležitosti potrebné na vydanie rozhodnutia o priznaní invalidného dôchodku. Z aktívnych opatrení na trhu práce sa v aplikačnej praxi pomerne často uplatňuje tzv. absolventská prax, ktorá však trvá práve 6 mesiacov, a teda nemožno hovoriť o prvom pravidelnom platenom zamestnaní v zmysle zákona o službách zamestnanosti.
Pokiaľ sa nemýlim, nevšimla som si, že by sa stanovisko rezortného ministerstva zo dňa 19.02.2013 zaoberalo možnosťou započítania doteraz získaných dôb dobrovol'ného poistenia v nezamestnanosti. Avšak aj za predpokladu, že by takéto započítanie bolo, možné, nijakým spôsobom to celú túto závažnú právnu vec nerieši. Započítanie doterajších dôb dobrovol'ného poistenia v nezamestnanosti v konečnom dôsledku vedie iba k oddialeniu vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti, aj to len u určitého okruhu subjektov, ktoré boli na základe namietaného prechodného ustanovenia výlúčené zo vzťahov dobrovoľného poistenia v nezamestnanosti. U ďalšej podskupiny bývalých poistenco dobrovoľného poistenia v nezamestnanosti však k vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti vôbec nedôjde.
Taktiež vidím logický rozpor v názore, že „predmetnou zmenou legislativy sledoval aj zámer zamedziť značnému zneužívaniu inštitútu dobrovol'ného poistenia, najmä v oblasti nemocenského poistenia“, napriek tomu však na predmetnú legislatívnu zmenu „doplatili“ predovšetkým subjekty dobrovoľného poistenia v nezamestnanosti.
Na základe uvedeného sa teda domnievam, že zo strany zákonodarcu došlo napadnutou novelou k neprirodzenému (hraničiacemu s diskrimináciou) kreovaniu dvoch skupín osôb - skupiny tých, ktorí sa zapojili do komplexného balíka sociálneho poistenia zahŕňajúceho dobrovoľné nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a poistenie v nezamestnanosti a skupiny tých, ktorí po predmetnej novelizácii stratili možnosť byť naďalej účastníkmi poistných vzťahov čo i len na účely dobrovoľného poistenia v nezamestnanosti, nakoľko im ich objektívne majetkové pomery nedovolili zapojiť sa do systému komplexnej sociálnej ochrany v rámci dobrovoľných sociálnopoistných vzťahov, čo v podstate doteraz skonštatoval vo svojej žiadosti zo dňa 23.01.2012 o predloženie písomného stanoviska adresovanej rezortnému ministerstvu aj samotný verejný ochranca práv.
Nebolo možné si nepovšimnúť, že od 1. 2. 2013 došlo k zásadným zmenám v oblasti výpočtu úrokov z omeškania jednak v občianskoprávnych vzťahoch, tak aj v obchodných záväzkových vzťahoch. V rámci premetnej úpravy úrokov z omeškania sa zákonodarca s interpemporálnymi ustanoveniami vyporiadal nasledovne:
a) Ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. 2. 2013 a k omeškaniu dôjde po 1. 2. 2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných ku dňu 31. 1. 2013 (8,75%) aj za dobu omeškania po 31. 1. 2013.
b) Ak došlo k omeškaniu v záväzkových vzťahoch, ktoré vznikli po 1. 2. 2013 , platí znížená výška 5 % + základná úroková sadzba ECB pri písaní tohto článku 0,75 % – výška úrokov z omeškania je 5,75 % z dlžnej sumy ročne počas celej doby omeškania.
Je teda zrejmé, že rozhodnou skutočnosťou pre určenie zodpovedajúcej právnej úpravy je deň vzniku záväzkového vzťahu, bez ohľadu na to, či omeškanie nastalo pred alebo po účinnosti Nariadenia vlády SR č. 20/2013 Z. z.
Na predchádzajúcom príklade som sa pokúsila demonštrovať, ako by malo vyzerať „právne čisté“ riešenie intertemporality, resp. časového stretu doterajšej a novelizovanej právnej úpravy. Podľa môjho právneho názoru by mala byť zodpovednosť zákonodarcu za časový „dobeh“ právnych vzťahov subjektov dobrovoľného poistenia v nezamestnanosti poňatá minimálne rovnako vážne, ako je tomu pri novelizovanej úprave úrokov z omeškania, bez ohľadu na počiatočné neefektívne nastanenie nastavenie systému v roku 2004.
Nie je mi preto zrejmý úmysel ani motivácia zákonodarcu pri koncipovaní namietaného ustanovenia § 293cb zákona o sociálnom poistení, na dôvažok, ak toto právne riešenie je evidentne na úkor finančných prostredriedkov občanov, požiadavky predvídateľnosti právnych noriem, otrasenia dôvery občanov v právo, a taktiež neprimerane zasahuje do právnej istoty ako jedného z imanentných komponentov právneho štátu. Rovnako sa domnievam, že predmetné ustanovenie nie je konformné s niektorými medzinárodnými zmluvami, príp. právom EÚ. Namietané ustanovenie je tiež „podozrivé“ z hľadiska koncepcie ochrany legitímnych (oprávnených) očakávaní. Nie som však vôbec presvedčená o tom, že všetky tieto aspekty a zjavné logické rozpory zákonodarca pri právnej konštrukcii namietaného ustanovenia § 293cb zákona o sociálnom poistení dôsledne a detailne zvážil.
Takéto závažné podozrenia akiste nemožu legitimizovať prípadné rozhodnutie verejného ochrancu práv o nevyužití zákonnho oprávnenia na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov pred Ústavným súdom SR.
Domnievam sa, že úrad verejného ochrancu práv by mal v prvom rade slúžiť občanom a pracovať k ich spokojnosti, čiže byť naklonený riešeniu záujmov verejnosti, nakoľko je potrebné uvedomiť si skutočnosť, že je financovaný predovšetkým z prostriedkov daňových poplatníkov.
2/ Ochrana legitímných (oprávnených) očakávaní (legitimate expectation, der Vertrauenschutz), retroaktivita.
Právni doktrinalisti považujú za všeobecne uznané, že medzi formálne pramene práva možno spoľahlivo zaradiť i nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len SR). Nálezy Ústavného súdu SR v tomto zmysle teda požívajú rovnakú právnu silu ako zákon.
Na predmetnú problematiku 2715/2012/KVOP možno tiež aplikovať, resp. vychádzať z nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS 10/04 zo 6. februára 2008.
Výber právnej argumentácie z odôvodnenia predmetného nálezu PL. ÚS 10/04 aplikovateľného na konanie č. 2715/2012/KVOP:
„Podľa teórie práva je pojem „retroaktivita“ vymedzený ako spätné pôsobenie neskoršej právnej normy do minulosti. Právny poriadok Slovenskej republiky je pritom založený na princípe aretroaktivity a vychádza zo zásady, že právne normy pôsobia zásadne do budúcnosti. Táto zásada je výslovne zakotvená v čl. 50 ods. 6 ústavy pre oblasť trestného práva, pričom ju nemožno obmedzovať iba na túto oblasť, ale vychádzajúc z princípov právneho štátu treba zákaz retroaktivity uplatňovať v celom právnom poriadku. Princíp aretroaktivity vychádza rovnako zo zásady, že kto konal v dôvere v určitý zákon, nemá byť vo svojej dôvere sklamaný. Právna teória zároveň rozlišuje medzi pravou a nepravou retroaktivitou, pričom pri pravej retroaktivite sa neuznávajú práva a povinnosti založené skutočnosťami, ktoré sa uznávali za právne skutočnosti za účinnosti skoršieho zákona, kým pri nepravej retroaktivite sa tieto skutočnosti uznávajú, len sa menia a zavádzajú nové práva a povinnosti. Podľa národnej rady z uvedených záverov vychádza aj ústavný súd, ktorý pri posudzovaní spätnej pôsobnosti právnych predpisov vychádza zo zásady, podľa ktorej „ten, kto konal, resp. postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis (jeho noriem), nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný“ (PL. ÚS 36/95).“
„Hlavným účelom zákazu retroaktivity je, aby sa nemenili práva, ktoré subjekt práva nadobudol v minulosti, teda v období, v ktorom už svoje právne postavenie nemôže ovplyvniť.“
Podľa môjho názoru môžeme hovoriť o retroaktívnom zásahu do práv dotknutých dobrovoľných poistencov v nezamestnanosti, pretože došlo k objektívnemu odňatiu možnosti pokračovania účastníctva na právnych vzťahoch dobrovoľného poistenia v nezamestnanosti až do vzniku nároku na výplatu dávky v nezamestnanosti, čo (vznik nároku na dávku sociálneho poistenia) v podstate koncepcia dobrovoľného sociálneho poistenia ako takého (zavedená do právneho poriadku SR v roku 2004) sleduje.
Vychádzajúc z prípravných legislatívnych materiálov zánik vzťahov dobrovoľného poistenia v nezamestnanosti v dôsledku novelizácie ustanovenia§ 293cb zákona o sociálnom poistení zo dňa 1. februára 2012 sa vzťahuje na predpokladaných 95% poistencov, čo predstavuje asi 10 533 občanov – je to snáď podľa mienenia verejného ochrancu práv, rezortného ministerstva a zákonodarcu natoľko zanedbaniahodný počet občanov, aby nebolo potrebné predmetné ustanovenie podrobiť aspoň následnej kontrole ústavnosti ?
Odhadom mohli títo „zaniknutí“ poistenci odviesť do fondu dobrovoľného poistenia v nezamestnanosti približne 0,5 -1,5 milióna EUR, čo rovnako nemožno považovať za zanedbateľnú čiastku, ktorá pochádzala z ich súkromných zdrojov, pričom je neodškriepiteľné, že nadobudnutím účinnosti zákonom č. 521/2011 Z.z. dňom 1. februára 2012 došlo u týchto subjektov dobrovoľného poistenia v nezamestnanosti k objektívnemu vzniku škody v ich majetkovej sfére (teda v peniazoch vyčísliteľnej). V tejto súvislosti je teda tiež namieste hovoriť o možnej náhrade majetkovej škody, resp. ujmy zo strany štátu.
Považujem tiež za relevantné upozorniť na pomerne dlhú dobu, ktorá uplynula medzi účinnosťou napadnutej novely a podaním podnetu verejnému ochrancovi práv, pričom stále nebolo zo strany verejného ochrancu práv doznané rozhodnutie o tom, či využije svoje zákonné oprávnenie na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov.
Ústavný súd SR v odôvodnení predmetného nálezu skonštatoval tiež skutočnosť, že „významná časť jeho aktuálnej rozhodovacej činnosti súvisí s časovou pôsobnosťou právnych noriem (porov. napríklad PLz. ÚS 1/06, I. ÚS 212/06, PL. ÚS 25/05). Táto situácia je daná hlavne trendom legislatívneho optimizmu, resp. hypertrofie právnych predpisov v industriálnej spoločnosti 20. storočia, pričom tieto javy sú v Slovenskej republike aktuálne ešte umocnené potrebami transformácie spoločnosti. Náhle zmeny pravidiel sú vždy citlivé z ústavnoprávneho hľadiska, a preto im ústavný súd venuje náležitúpozornosť.“
„Právna norma môže byť charakterizovaná ako retroaktívna, ak stanoví právne následky pre skutkové podmienky, ktoré nastali pred nadobudnutím účinnosti tejto normy.“
„V ústavnom poriadku Slovenskej republiky všeobecný zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov alebo ich ustanovení možno odvodiť z čl. 1 ústavy, podľa ktorého je Slovenská republika právnym štátom. K imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí aj požiadavka (princíp) právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, súčasťou čoho je i zákaz spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení.“
„Ústavný súd prihliada aj na ochranu nadobudnutých práv ako vyplýva napríklad z nálezu sp. zn. PL. ÚS 16/95: „S inštitútom právnej istoty v právnom štáte úzko súvisí požiadavka zachovania legálne nadobudnutých práv. Vo všeobecnom vyjadrení to znamená, že nikomu nemožno odňať jeho riadnym spôsobom nadobudnuté práva na základe neskoršie vydaného právneho predpisu. Zo širšieho hľadiska túto požiadavku treba chápať tak, že je neprípustné odňať nadobudnuté práva, resp. ich obmedziť ex tunc, t. j. do minulosti, pred účinnosťou nového zákona. Táto požiadavka ako
imanentná súčasť právnej istoty sa vzťahuje predovšetkým na základné práva a slobody, ktoré sú v zmysle čl. 12 ods. 1 ústavy neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.“
Podstata konceptu ochrany legitímných (oprávnených) očakávaní musí byť interpretovaná ako „ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali. Legitímne očakávanie je užšou kategóriou ako právna istota. Štát, aj keď nekoná retroaktívne alebo nezasiahne do nadobudnutých práv, môže vertikálnym mocenským zásahom, napríklad náhlou zmenou pravidiel, na ktoré sa súkromné osoby spoliehali a ktoré spravidla súvisia s ľudským právom, porušiť legitímne očakávanie ako princíp právneho štátu. Ide o jeden z množstva konkrétnych výrazov princípu materiálneho právneho štátu, v ktorom všetci nositelia verejnej moci vrátane parlamentu sú podriadení ústave a jej princípom. Ťažiskom ústavného systému je jednotlivec a jeho sloboda, do ktorej nemožno arbitrárne zasahovať. Zákonodarca nevykonáva voči občanom neobmedzenú moc a občan nie je len pasívnym adresátom vrchnostenských predpisov.“
Akiste aj podľa úsudku verejného ochrancu práv sa možno stotožniť tiež s nasledujúcim právnym názorom vysloveným v PL. ÚS 10/04 : „V európskej konštitucionalistike sa občas ustupuje z týchto pozícií a súdy ústavného typu preskúmavajú aj skutočnosť, či nedošlo k porušeniu rovnosti bez vzťahu ku konkrétnemu základnému právu alebo či nedošlo k porušeniu rovnosti na základe iného, než kvalifikovaného kritéria. Súdy tak vlastne skúmajú odôvodnenosť, priam koncepčnosť danej právnej úpravy v kontexte rýdzeho princípu rovnosti.“
Najvyšší súd Estónskej republiky k legitímnemu očakávaniu uviedol, že „každý má právo na legitímne
očakávanie, že právne „sľuby“ budú uplatnené voči osobám, ktoré už začali vykonávať svoje právo. Osoby, ktoré požiadali o navrátenie alebo kompenzáciu protiprávne vyvlastneného majetku, mali právo predpokladať, že ich žiadosti bude vyhovené podľa práva aplikovateľného v čase, keď podali žiadosť. “
3/ Všeobecný zákaz diskriminácie, antidiskriminačné právo EÚ.
Ústava Slovenskej republiky obsahuje absolútny zákaz diskriminácie v článku 12 ods. 2, keď ustanovuje, že základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
„Ponímanie zákazu dikriminácie nielen ako zásady zásad práva Európskej únie, ale súčasne ako samostatného práva je v súlade s jeho právnzm chápaním aj podľa práva rady Európy, v rámci ktorého po prijatí Dodatkového protokolu č. 12 Európskeho dohovoru sa zákaz diskriminácie chápe nielen ako kritérium pre výkon ľudských práv, ale rovnosť sa stáva základným ľudským právom.“[1]
Antidiskriminačné zákonodárstvo EÚ tvoria predovšetkým početné smernice. Ide napr. o smernicu Rady 76/207/EHS, smernicu Rady 2000/43/ES, smernicu Rady 2000/78/ES, smernicu Rady 2004/113/ES, smernicu Rady 86/378/EHS a ďalšie.
Na vnútroštátnej prebieha tranpozícia antidiskriminačných smerníc v rámci komplexného právneho predpisu, ktorým je zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých predpisov (antidiskriminačný zákon).
V smernici o rodovej rovnosti sa v oblasti sociálneho zabezpečenia zaručuje rovnaké zaobchádzanie na základe pohlavia vo vzťahu k „zákonným systémom sociálneho zabezpečenia“. V článku 1 ods. 3 sú tieto systémy vymedzené ako systémy, ktoré poskytujú ochranu pre prípad choroby, invalidity, staroby, pracovných úrazov a chorôb z povolania a nezamestnanosti.
Diskrimináciou vo všeobecnosti možno rozumieť „situáciu, keď osoba je určitým spôsobom znevýhodnená na základe „chránenej charakteristiky.“[2]
Európske antidiskriminačné právo ustanovuje, „aby sa s osobami nachádzajúcimi sa v podobnej situácii zaobchádzalo rovnako a nesmie s nimi zaobchádzať menej priaznivo len pre ich určité „chránené“ charakteristiky. Toto je známe ako „priama“ diskriminácia.“[3]
Nepriamou diskrimináciou rozumieme v zmysle článku 2 ods. 2 písm. b) smernice o rasovej rovnosti prípad, ak by v dôsledku navonok neutrálneho predpisu, kritéria alebo zvyklosti bola znevýhodnená osoba určitej rasy alebo etnického pôvodu v porovnaní s inými osobami. ESĽP sa vo zsvojich nedávnzch rozsudkoch pridŕžal tohto vymadzenia, keď uviedol, že „rozdielnosť v zaobchádzaní môže mať podobu neprimerane nepriaznivého vplyvu všeobecnej politiky alebo opatrenia, ktoré aj napriek neutrálnej formulácii, diskriminujú skupinu.“[4]
Prvým prvkom nepriamej diskriminácie v konaní č. 2715/2012/KVOP v podobe zdanlivo neutrálneho pravidla by splnený mohol byť – mohlo by ísť napr. o zmenu zákonných podmienok náhrady straty príjmu zo zárobkovej činnosti v prípade niektorej zo sociálnych udalostí a možnosť vzniku nároku na tzv. sociálnu dávku (1. bod testu). Môže ísť tiež dokonca o tzv. komparátor, teda o dôvod, prečo by mali byť dve skupiny osôb vôbec porovnateľné a porovnávané.
Druhý prvok – podstatne viac negatívne vplyvy na skupinu vymedzenú na základe „chráneného dôvodu“ – dôraz sa kladie na rozdielne účinky zákonného ustanovenia, ktoré pri namietanom prechodnom ustanovení nepochybne nastali. Ide o skutočnosť, že namietané prechodné ustanovenie § 293cb zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov sa z hľadiska intertemporality vzťahuje len na skupinu dobrovoľne nemocensky poistených osôb, a nie aj na skupinu osôb dobrovoľne poistených v nezamestnanosti. Načrtnutie rozdielnych, resp. negatívnych účinkov sa vynie celým týtmto dokumentom. Je evidentné, že zvýhodniť tehotné poistenkyne bolo možné aj bez súčasného znevýhodnenia (resp. znevýhodnenia na úkor) ba až zhoršenia postavenia osôb v postavení dobrovoľne poistených v nezamestnanosti To znamená, že by tento bod všeobecnej obhajoby neobstál, nakoľko existuje aj iný prostriedok na dosiahnutie uvedeného cieľa – pokrytie systémom sociálnej ochrany na účely zabezpečenia náhrady straty príjmu v prípade niektorej zo zákonom uznaných sociálnych udalostí – menej zasahujúci do práva na rovnaké zaobchádzanie. „Inými slovami, že znevýhodnenie je obmedzené na čo možno najnižšiu úroveň ujmy, ktorá je potrebná na dosiahnutie sledovaného cieľa.“[5] Ako príklad, že tomu tak nie je, možno spomenúť nedávnu novelu zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov účinnú od 1. februára 2013, keď „k existujúcim „balíkom“ dobrovoľného sociálneho poistenia (balík dobrovoľného nemocenského, dôchodkového a poistenia v nezamestnanosti, balík samostatného dôchodkového poistenia, balík samostatného poistenia v nezamestnanosti pre samostatne zárobkovo činnú osobu a balík dobrovoľného dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti pre samostatne zárobkovo činnú osobu), ktoré zaviedla novela zákona o sociálnom poistení od 1. februára 2012, pribudne od 1. januára 2013 ďalší „balík“ dobrovoľného sociálneho poistenia. Bude ním kombinácia dobrovoľného nemocenského poistenia a dobrovoľného dôchodkového poistenia. Fyzická osoba môže tento nový „balík“ využiť, ak má záujem byť dobrovoľne nemocensky a dôchodkovo poistená, ale nemá záujem o dobrovoľné poistenie v nezamestnanosti.“[6] (2. bod testu).
Tretí prvok spočíva v porovnaní s ostatnými v podobnej situácii – vychádzajúc z dôvodovej spraávy novely č. 521/2011 Z.z. zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení účinnej od 1. februára 2012:
a) doložka vplyvov zo dňa 11.11.2011 predpokladá pokračovanie v dobrovoľnom poistení v nezamestnanosti z dôvodu zmeny legislatívnych podmienok – zavedenie komplexného balíka poistenia - len u 5% zo všetkých doterajších subjekto (fyzických osôb) dobrovoľného poistenia v nezamestnanosti (vzhľadom na skutočnosť, že kumuláciou dobrovoľného nemocenského poistenia, dobrovoľného dôchodkového poistenia a zároveň dobrovoľného poistenia v nezamestnanosti sa podstatne zvýšil minimálny vymeriavací základ na platenie poistných príspevkov),
b) predpokladaných 95% poistencov (fyzických osôb) zostane vylúčených z akéhokoľvek systému sociálnej ochrany, čiže nebude zapojených ani len do vzťahov dobrovoľného poistenia v nezamestnanosti z dôvodu zániku týchto vzťahov ex lege - § 293cb zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a zároveň objektívnej nemožnosti zapojiť sa do tzv. komplexného balíka dobrovoľného poistenia z dôvodu aktuálne nepriaznivej sociálnej situácie – nakoľko logicky musí ísť minimálne o osoby bez vlastného príjmu zo závislej činnosti (3. bod testu).
Čl. 8 smernice 2000/78/ES, čl. 6 smernice 2000/43/ES, čl. 7 smernice 2004/113/ES a čl. 27 smernice 2006/54/ES ďalej ustanovujú, že vykonávanie jednotlivých smerníc nemôže byť za žiadnych okolností dôvodom na zníženie úrovne už poskytnutej ochrany.
Podľa ESĽP „rozdiel v zaobchádzaní s osobami v relevantne podobných situáciách… je diskriminačný, ak nie je objektívne a primerane odôvodnený, inými slovami, ak nesleduje legitímny cieľ, alebo ak neexistuje primeraný vzťah medzi primeranosťou použitých prostriedkov a cieľom, ktorý sa má realizovať.“[7]
4/ Záver
Vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu sa tiež obávam, že stanovisko rezortného ministerstva zo dňa 19.02.2013 nehodnotí a nepristupuje k vzniknutej právnej situácii v kontexte vsetkých detailov a rozporov, ktoré naznačujem v celom tomto dokumente. A tiež nedostatočne akcentuje prevažujúci záujem na ochrane občana, resp. početnej skupiny občanov bez ohľadu na to, do akej sociálnej skupiny bol na základe zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov „zaradený“ a značnú nerovnováhu v právnych vzťahoch, ktorá bola založená práve na základe namietaného prechodného ustanovenia § 293cb zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov spôsobenú zrejme priveľmi technoktratickým nazeraním na právo a demokratický a právny štát, ktorým Slovenská republika, ako je deklarované v Ústave Slovenskej republiky, je. Existencia takýchto právnych noriem v právnom poriadku Slovenskej republiky akiste neprispieva k aktívnemu budovaniu a upevňovaniu dôvery občanov v právo a spravodlivosť.
Vo svojom návrhu sa naďalej domáhom podania návrhu verejným ochrancom práv podľa ustanovenia čl. 151a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ustanovenia čl. 130 ods. 1 písm. f) Ústavy Slovenskej republiky v spojení s ustanovením § 37 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov na začatie konania o súlade prechodného ustanovenia § 293cb zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov s Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými zlmuvami podľa čl 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právom EÚ.
Ďalej sa domáham, aby verejný ochranca práv v návrhu podanom podľa ustanovenia čl. 151a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky požadoval od Ústavného súdu Slovenskej republiky, aby predmetný návrh po predbežnom prerokovaní prijal na ďalšie konanie a po abstraktnej kontrole ústavnosti napadnutej časti uvedeného zákona vydal tento nález:
« ustanovenie § 293cb slovného spojenia „dobrovoľne nemocensky poistenej osobe a dobrovoľne poistenej osobe v nezamestnanosti, ktorým toto dobrovoľné poistenie malo trvať po 31. januári 2012, dobrovoľné poistenie zaniká od 1. februára 2012, ak odsek 2 neustanovuje inak. Dobrovoľne nemocensky poistená osoba, ktorej vzniklo dobrovoľné nemocenské poistenie pred 1. februárom 2012, toto poistenie trvalo k 31. januáru 2012 a k tomuto dňu nezískala 270 dní dobrovoľného nemocenského poistenia, je dobrovoľne nemocensky poistená podľa zákona účinného do 31. januára 2012 aj po 31. januári 2012 do dňa podania odhlášky z dobrovoľného nemocenského poistenia, najdlhšie do dňa, v ktorom získa 270 dní nemocenského poistenia“ zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov nie je v súlade s článkom 1 ods. 1 , článkom 12 ods. 2 ústavy.“
[1] Barancová, H., Schronk R.: Pracovné právo. 5. aktualiz. Vyd. Bratislava: Sprint vfra 2009. s. 799.
[2] Agentúra Európskej únie pre základné práva: Príručka o európskom antidiskriminačnom práve. Rada Európy. 2010. s. 42.
[3] Tamže. s. 21.
[4] ESĽP, D.H. a ostatní proti Českej republike [veľký senát] (č. 57325/00), 13. novembra 2007, bod 184;
ESĽP, Opuz proti Turecku (č. 33401/02), 9. júna 2009, bod 183. ESĽP, Zarb Adami proti Malte (č. 17209/02),
20. júna 2006, bod 80
[5] Agentúra Európskej únie pre základné práva: Príručka o európskom antidiskriminačnom práve. Rada Európy. 2010. s. 45.
[6] Sociálna poisťovňa: Od januára 2013 pribudne nový balík dobrovoľného poistenia. 2013. Dostupné na Internete : [http://www.socpoist.sk/aktuality-od-januara-2013-pribudne-novy-balik-dobrovolneho-poistenia--/48411s54285c] Poznámka: Balík samostatného poistenia v nezamestnanosti pre samostatne zárobkovo činnú osobu podľa môjho názoru neexistuje ani pre SZČO vzhľadom na ustanovenie § 19 ods. 2 písm b) zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, podľa ktorého dobrovoľne poistená osoba v nezamestnanosti môže byť samostatne zárobkovo činná osoba, ktorá má na území Slovenskej republiky trvalý pobyt, povolenie na prechodný pobyt alebo povolenie na trvalý pobyt a 1. je povinne nemocensky poistená a povinne dôchodkovo poistená alebo 2. má prerušené povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osoby z dôvodu uvedeného v § 26 ods. 4 prvej vete.
[7] ESĽP, Burden proti Spojenému kráľovstvu [veľký senát] (č. 13378/05), 29. apríla 2008, bod 60.
